Zoznam autorizovaných článkov

Get this widget

utorok 15. januára 2013

Článok z časopisu Vitalita - september 2012


Ivka a Gabo spolu s dcérou Zorankou a rodinou kráčajú po ceste návratu k zemi už viac ako desať rokov. Majú za sebou nejednu slepú uličku, ktorá ich však neodradila, ale posilnila na ich jedinečnej ceste. Vytvorili
vlastnými rukami malý raj, domov nielen pre seba, ale aj pre mnohé zvieratá a rastliny. Vrátili domov vtákom, chrobákom, oživili to, čo predtým zívalo prázdnotou. Gazda nemá rád zbytočné slová, preto dlho
neotáľajme a vstúpme, inšpirujme sa a nezabudnime, keď sa vrátime z tohto príbehu domov, konať.
Vitajte v Sade Lívia, v domove psov (od malých jazvečíkov až po obrovských  čuvačov), mnohých mačiek,
koníkov, somárika, vietnamských prasiatok, sliepok, husí, kačíc, pávov a zajačikov. Tvoria ho mladé lesy, lúky, jazierka a jablkové sady. 


Sad Lívia v Kolíňanoch
 
Bol založený v roku 1997 ako certifikovaný ekologický sad na ploche 25 hektárov. V tejto časti boli nasadené a ďalej sa pestujú hlavne jablká, čiastočne hrušky a hrozno. Doplnkové ovocie tvoria moruše, čerešne, mišpule, orechy a rôzne bobuľoviny. V rokoch 2000 – 2002 sa areál postupne rozrástol na rozlohu 50 hektárov. Na celej tejto ploche sa od začiatku hospodári bez chémie. Po siedmich rokoch sa obnovil zdravotný stav pôdy, dorástlo rastlinstvo a navrátili sa živočíchy. Týmto dňom sa priestor začal správať ako zdravý organizmus, ktorý si vie poradiť s chorobami a nie je preto potrebné zasahovať chemicky alebo biologicky. Ide to aj bez chémie. Je to predovšetkým o vnútornom rozhodnutí človeka, o presvedčení pestovateľa, že bez chémie to ide. Je to aj o vôli spolu pracovať s prírodou, rešpektovať ju a jej zákonitosti. O ochote vnímať jej neobmedzené možnosti, ako spoluprácu medzi prírodou a človekom a nie ako vzájomný boj. Umenie žiť na Zemi, dopestovať a dochovať potravu zdravo bez ničenia prírody a straty slobody je úloha alebo poslanie pre človeka, ktorý citlivo vníma, kam sa hýbe tento svet. Všetko sa vyvíja a zdokonaľuje, tak isto aj pochopenie a inšpirácia. Na tomto mieste nájdete obrazy, skúsenosti a zamyslenia sa ľudí, ktorí sa rozhodli ísť touto cestou. Keď človek do prírody dáva, vráti sa mu stonásobne, ak naopak žije na úkor, bude mu odobraté. To je jeden z prírodných zákonov, ktorým sa snažia títo ľudia riadiť. Sme súčasťou zeme Človek, ktorý je oddelený od pôdy, je odpojený aj od poznania. Všetci chceme byť zdraví, spokojní, mať pohodu, zdravie a radosť zo života. Žiaľ, ešte stále sme sa nepoučili. Aby sme pochopili, kadiaľ vedie cesta v súlade so životom, musíme byť najskôr chorí, trpieť a zažiť si všetko nepríjemné. Škoda, že naše poznanie musí ísť tou ťažšou cestou, ale ako pozorujem svet, zatiaľ to inak nevieme. Keď sa ocitneme na hranici svojich psychických a fyzických síl, položíme si konečne otázky: „Ako ďalej? Kde robíme chybu?“ Odpoveď nájdeme veľmi rýchlo, stačí byť voči sebe úprimní a pravdiví.

 Ja som pred pätnástimi rokmi pracoval dvanásť hodín denne ako podnikateľ, môj život tvoril biznis a peniaze. Jedného dňa som sa zastavil a zistil, že mi chýba radosť zo života, dobrý pocit z toho, čo robím. Vyzliekol som si sako a urobil to najdôležitejšie – pomenoval problém. Ak chcem byť spokojný a šťastný, musím byť zdravý a ak mám byť zdravý, potrebujem jesť zdravé potraviny. Ale kde ich zohnať? Jablko, ktoré kúpim v bežnom obchode, je tridsaťkrát postriekané tvrdou chémiou a hormónmi. Pšenica, z ktorej sa pečie chlieb, tak isto, pesticídy, herbicídy, insekticídy... Postreky každých desať dní až do žatvy. A toto všetko potom zjem a ešte za to platím nemalé peniaze. Povedal som si: „Stačilo! Je načase začať konať.“

Cesta k životu

Logický postup udalostí: pôda, voda, vlastné zdravé potraviny, stromy, čistý vzduch. Kúpil som pôdu, vysadil stromy a začal pestovať. Po vysadení trávy a stromov na pozemku, kde voda počas letných mesiacov vysychala, začala prúdiť celoročne a začala sa aj čistiť. Odborníci sa smiali, tvrdili, že tu „veľká“ voda nikdy nebude. Po čase sa objavila aj na miestach, kde bola predtým sušina. Obnovil sa potok, ktorý teraz zásobuje celú oblasť vodou. Zázrak? Nie, príroda reaguje na človeka a človek na prírodu. Sme jej súčasťou. Až kontakt s ňou preverí múdrosť našich činov a rozhodnutí. Buď sú v súlade so životom, a vtedy prinášajú radosť a úrodu, alebo nie, vtedy prichádza choroba a smrť. Pôda nás učí žiť. Zdravé potraviny môžu vyrásť iba v zdravej pôde, na zdravom vzduchu a so zdravou a živou vodou. Teraz sa pôda strieka, je napustená chemikáliami a zalievaná asfaltom a betónom, narušuje sa základná rovnováha. Tu, kde žijem, je zem zdravá a voda čistá. Na Slovensku máme úžasné podmienky a dobrú pôdu na pestovanie čohokoľvek. My sami sa snažíme dopestovať dostatok zeleniny a ovocia po celý rok. Aj z holiny sa dá vytvoriť rajská záhrada. Pôvodne tu bola púšť, takmer doslova. Kúpil som holú roľu, ktorá sa monokultúrne obhospodarovala desiatky rokov. Teraz, po pätnástich rokoch, je tu džungľa. Zvieratá prídu samy, ak im vytvoríme priestor. Vytvoríme jazierko, prídu vodné chrobáky a pavúky, ryby, vtáky, zasadíme les, začnú v ňom rásť huby. Vznikne prirodzený priestor, to, čo tam má byť, príde, čo tam nepatrí, odíde.

Žiť na Zemi, žiť zo zeme

Gazdovstvo je potrebné vytvoriť a nastaviť tak, aby bolo sebestačné a pokrylo naše základné ľudské potreby. To znamená bývanie, teplo, voda, strava plus nadprodukt, aby sme vedeli doplniť veci, ktoré si nedopestujeme alebo nevyrobíme. Ak to robíme dobre, máme rezervu na dva až tri roky. Treba všetko vedieť zorganizovať tak, aby sme neboli otrokmi gazdovstva. Kedysi vstávali ľudia o štvrtej ráno a o desiatej večer išli spať. My sme to tiež mali takto nastavené. Našťastie sme si včas položili otázku, či je to život, aký chceme.
Poučili sme sa z vlastných chýb. Zistili sme, že medzi starým gazdovaním a prírodným poľnohospodárstvom
je zásadný rozdiel. V tom druhom je človek súčasťou celého prírodného cyklu, iba dohliada a robí nevyhnutné práce. A vtedy je to nie o „zrobení sa na pôde“, ale o radosti z práce, ktorá nás dennodenne napĺňa a robíme ju naozaj radi. Ľudí od návratu k zemi odrádza práve zlá skúsenosť, príklad od rodičov alebo starých rodičov, ktorí sa doslova „zrobili“ na poli. Našťastie to nie je potrebné a nutné takto robiť. Na začiatku sme mali obrovské hospodárstvo, všetko potrebovalo našu starostlivosť, okolo zvierat aj plodín bolo mnoho práce. Až sme si jedného dňa sadli a ozrejmili, kde je problém. Presunuli sme zvieratá a celé hospodárstvo do našej blízkosti. Koňom sme poskytli veľký výbeh a prístrešok. Predtým sme sa o ne museli starať dve hodiny denne, teraz sú to „dve hodiny ročne“. Ani v zime ich neprikrmujeme a koníkom sa darí. Potrebovali to, čo je im prirodzené. Ráno so Zorankou vyvedieme husi na vodu, nasypeme sliepkam... Prináša nám to radosť a zmysel života.

Začať treba od seba
Meniť dianie okolo seba, stavbu obrovských logistických centier, potravinovú politiku, znižovanie kvality
života môžeme protestom, štrajkom a bojom. Aj to je cesta. Ale dosiahneme iba to, že výsledky budú čiastkové a dočasné, vyčerpáme sa my aj krajina okolo nás. A čo spraví človek, ktorý ukončí protest? Vráti sa domov do svojho paneláka alebo rodinného domu a znovu pôjde do „marketu“, aby sa najedol a opäť bude podporovať to, proti čomu bojoval. Alebo sa jednoducho zoberieme, kúpime kus pôdy a urobíme si z nej zdravý priestor na život. Keď nás bude veľa zdravých, spokojných a sebestačných, ostatné už pôjde samo. Kvalitná pôda sa dá urobiť z akejkoľvek zeme, dokonca aj kamenistej. Chce to ovce, kone akýkoľvek dobytok, teda hnoj. Jediné, čo na pozemku nesmie chýbať, je voda. Bez vody niet života, a to je pravidlo, ktoré sa nedá oklamať. Čím ďalej voda je, tým väčšie nás čakajú náklady. Obnovenie a vytvorenie prirodzeného biotopu trvá približne sedem až desať rokov. Vymiznú škodce, všetky druhy živočíchov a rastlín sa dajú do rovnováhy. Nemusíme striekať ani umelo prihnojovať. Každý druh má svoje opodstatnenie a význam. Krtka nevytvorili čierni mágovia, ak robí neplechu, niečo v našom okolí nie je v rovnováhe. Keď žijeme na zemi, začneme ju cítiť. Telo je s ňou spojené a cezeň presne vieme, kedy je potrebné poliať, kopať, vieme, kedy máme oddychovať či sadiť. Nepotrebujeme
čítať poľnohospodárske príručky ani lunárne kalendáre. Napojíme sa na jej pochopenie, začneme cítiť ducha zeme, obraz miesta. Spojenie so zemou je prirodzené každému z nás
a návrat je možný. Učíme sa a vytvárame si vzťah k zemi cez prácu. Na začiatku sme urobili mnoho chýb,
postupne menej a menej. Dôležité je však prijať rozhodnutie, že sa chceme vrátiť a prestaneme sa podieľať
na dláždení cesty nesprávnym smerom. Ja napríklad nepotrebujem ísť na dovolenku, mám ju doma, je mi dobre v mojom priestore. Oddychujem vtedy, keď potrebujem a odchádzam zo svojho pozemku iba za „milými“ povinnosťami voči štátu, ako je návšteva katastra, daňového úradu a podobne. Cítim sa tu dobre a som tu rád. Nehovorím, že je zlé chodiť do sveta, iba si treba priznať, z akého dôvodu tam ideme. Ak je to preto, že chceme navštíviť nové miesta, spoznať cudzie príbehy a krajiny plní energie, je to v poriadku. Ale ak je dôvodom to, že si potrebujeme oddýchnuť od práce, ktorú robíme, niečo v našom živote nie je
v poriadku. 

text: Katarína Koledzaiová • foto: mišop • www.sadlivia.sk
vyšlo v časopise Vitalita v septemberi v roku 2012
www.vitalitanet.sk VITALITA 13

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.